Ivan Jurica: Jazykové rozšírenie maľby ako jej význam
Práca vznikla ako performancia a textová inštalácia, pri ktorej bolo apropriované kanonizované dielo z dejín umenia – maľba Martina Kippenbergera Ich kann beim besten Willen kein Hakenkreuz erkennen (Ani pri najlepšej vôli tu nedokážem rozoznať hákový kríž, 1984). Výsledkom je dielo vo forme vety, ktorá obracia Kippenbergerov cynický názov z roku 1984. Jej prednesenie /ako performancia/ treba vnímať ako slovnú a teoretickú intervenciu v rámci inštitucionalizovaného priestoru súčasného umenia, ktoré kontroluje vedenie, históriu a prítomnosť umenia. Práca bola pôvodne určená pre priestor auly /auditória/ Akadémie výtvarných umení vo Viedni, ktorej podlaha je zdobená ornamentmi pripomínajúcimi hákové kríže, ako aj ďalšími symbolmi koloniálnej a národno-socialistickej minulosti. Dielo a performancia boli pôvodne prezentované v roku 2009, spoločensko-politický vývoj posledných rokov však ich aktuálnosť predlžuje a utvrdzuje.
1984: V roku 1984 vytvoril Martin Kippenberger abstraktnú maľbu, priestorovú štruktúru s pravouhlými červeno-bielo-žlto-čiernymi mriežkami. Na prvý pohľad sa na plátne nič zvláštne nedeje, maľba odkazuje ku kubistickým formám, skúma formálne riešenia priestorovej konštrukcie. Ale názov, toto malé rozšírenie významu maľby pomocou jazyka, prináša zásadnú zmenu v jej vnímaní: Ich kann beim besten Willen kein Hakenkreuz erkennen (Ani pri najlepšej vôli tu nedokážem rozoznať hákový kríž). Napriek použitiu prvej osoby v názve je jasné, že výrok odkazuje k fiktívnemu divákovi stojacemu pred plátnom, pričom nabáda reálnych divákov, aby na obraze hákové kríže hľadali (aj keď, ako nám hovorí názov, sa netreba obávať, že ich nájdeme). Slovo „hákový kríž“ v názve mení neškodnú abstraktnú maľbu na politickú provokáciu. Teoretici umenia, teda západní teoretici umenia, interpretovali dielo ako príspevok v dôležitej diskusii týkajúcej sa procesov potláčania a vymazávania v rámci písania súčasných nemeckých dejín (umenia), kde sa „v najlepšom presvedčení“ hákové kríže neodporúča vidieť, a preto sa stávajú neviditeľné. Kritici súčasne obvinili Kippenbergera z toho, že nezaujal seriózne politické stanovisko a nevyjadril sa dostatočne jasne. Čo však v skutočnosti spôsobuje jeho „tabu narúšajúca rétorika“? Dáva politický význam maľbe, ktorá spôsobom, akým bola namaľovaná, zostáva úplne odtrhnutá od akéhokoľvek spoločensko-politického kontextu. Z formálneho hľadiska išlo totiž o priemerne odvedenú maľbu, ktorá získava konkrétny význam a zmysel len pomocou cynického gesta. To spočíva v otočení média proti sebe samému, a to pomocou názvu. Abstraktná maľba zažila svoje rozšírenie iba v jazyku a pomocou neho.
2012: Keď premýšľam nad procesmi, ktoré prináša kapitalistická ideológia v rámci súčasného umenia, nad trhom s umením, ktorý reguluje možnosti a podstatu umenia, nad tým, ako západné inštitúcie vymazávajú radikálne pozície z dejín umenia a stále viac a viac vylučujú umenie, ktoré nepochádza zo západného kapitalistického sveta a z takzvaných dejín súčasného umenia, môžem vyhlásiť:
V najlepšom presvedčení tu hákové kríže vidím!
2012: IVAN JURICA: Ich kann beim besten Willen Hakenkreuze erkennen!
Ivan Jurica (1972) je umelec, kultúrny pracovník a lektor umenia. Zaoberá sa vplyvom ideológie na písanie dejín (umenia), postkoloniálnou teóriou, ako aj úlohou umeleckej produkcie vo vzťahu východnej a západnej Európy. Pracuje na priesečníku umenia, teórie a politiky. Štúdium absolvoval na Akadémii výtvarných umení vo Viedni. V súčasnosti je doktorandom na VŠVU v Bratislave („Historické paralely (seba)kolonizačných procesov v stredoeurópskom priestore“), ako aj umeleckým lektorom vo viedenskom mumok-u. Žije a pracuje v Bratislave a vo Viedni.
Inštalácia v aule Akadémie výtvarných umení vo Viedni pozostávajúca zo stolíka, z názvu a popisu Kippenbergerovho obrazu, neónmi osvietená podlaha s ornamentovou výzdobou pripomínajúcou hákové kríže (farebná fotografia, Viedeň, 2009, autor Th. Fr.)
