/ konfrontácie /
Ján Ondruš: Básnické dielo (ed. Milan Hamada)
Bratislava : Kalligram – Ústav slovenskej literatúry SAV, 2011
O sile a slabosti poslednej ruky
(Ondruš ako manuskriptologický a edičný problém)
Zoltán Rédey
Básnická tvorba Jána Ondruša od publikačných začiatkov autora až podnes predstavuje nielen interpretačný, ale predovšetkým manuskriptologický a textologicko-editorský problém. Týka sa to aj jej najnovšieho vydania, o ktorom jeho editor M. Hamada konštatuje, že „sa sústreďuje na básnické dielo Jána Ondruša v podobe, ako ho básnik uverejňoval časopisecky v rokoch 1947 – 1965 a ako nám ho odovzdal v autorizovanom vydaní poslednej ruky v zbierke Prehĺtanie vlasu (1996)“. Hamada jednoznačne zastáva názor o nespochybniteľnej platnosti „poslednej ruky“, čo potvrdil aj na prezentácii knihy, kde sa vyjadril v tom zmysle, že v otázke, či je opodstatnené pri edícii Ondrušovho diela zohľadňovať výlučne túto zásadu, je bezpredmetné vôbec otvárať diskusiu, treba totiž bezvýhradne rešpektovať básnikovu autorizáciu. Na prvý pohľad by na tom nebolo nič zvláštne, veď takto chápaná požiadavka je až triviálne samozrejmá, v súlade s bežnou edičnou praxou. Ondrušov prípad je však v skutočnosti špecifický:
Ako je známe (a aj sám Hamada na to upozorňuje), J. Ondruš v rámci toho, čo uňho nazývame autorizáciou, svoje pôvodné texty neupravil len v zmysle bežných drobnejších korigujúcich zásahov, ale ich „prepísal“, prepracoval, v skutočnosti „pretvoril“ až natoľko zásadným, radikálnym spôsobom a v takej miere, že výsledkom fakticky nie sú ich pozmenené verzie, ale v niektorých prípadoch už vlastne principiálne iné, celkom nové texty, o ktorých sa sotva dá hovoriť ako o verziách, pretože oproti tým pôvodným predstavujú inú, neraz i diametrálne odlišnú poetologickú a výrazovo-koncepčnú intenciu a kvalitu. Dočinenia tu máme už so zmenou básnického rukopisu, s obratom v autorskej poetike a básnickom nazeraní na skutočnosť, teda nielen s otázkou dvoch textových variantov Ondrušových zbierok v tradičnom ponímaní, ale s dvoma fázami, presnejšie s dvoma rozdielnymi koncepciami jeho tvorby – v konečnom dôsledku s dvoma básnickými dielami J. Ondruša.
Vzniká tak syndróm „dvoch Ondrušov“, v čom sa akoby kurióznou iróniou či hrou osudu potvrdzovala a aj v tomto ohľade reálne prejavovala oná dvojakosť, podvojnosť či rozdvojenosť, natoľko príznačná pre básnický svet a lyrický subjekt Ondrušovej poézie (od istého času tak úzkostlivo a rozpačito vnímaná, priam tabuizovaná). Napriek sústavnému prezentovaniu (najmä v rámci aktivít literárnej nadácie Studňa) J. Ondruša ako básnika, ktorý nemá nič spoločné so žiadnou schizoidnou „rozpoltenosťou“ a vlastne ani akoukoľvek rozdvojenosťou, zostáva Ondruš pri takejto vydavateľskej stratégii predsa len „rozdvojený“ prinajmenšom svojím básnickým dielom.
Ten „prvý“, pôvodný Ondruš, je autorom tvorby natoľko originálnej a autentickej čo do výrazu, výpovedného gesta i celkovej povahy, že práve recepčná skúsenosť z nej nás mohla priviesť k prehodnoteniu našich prípadných vžitých, tradičnou školskou „literárnou výchovou“ sugerovaných predstáv o tom, čo poézia vôbec je, k poznaniu, že tá nie je iba niečím esteticky a citovo pôsobivým a harmonizujúcim vo svojej lyrickej subtílnosti či vznešenosti, ale môže byť aj prejavom markantnosti, sily, frapujúcej „príkrosti“ a razancie výrazu, estetiky drsného, disonantného, tenzívneho, úzkostného, groteskne alebo chiméricky hrozivého až obludného, zraňujúceho a bolestivého, znepokojujúceho, naliehavého, pálčivého, ako i zdrvujúcej dezilúzie a skepsy. Práve týmito výrazovými tendenciami sa vyznačovala pôvodná tvorba J. Ondruša (jeho päť zbierok vydaných v r. 1965 – 1972), tie ho robili naozaj „výnimočným“. A práve týchto čŕt je z podstatnej časti zbavená autorizovaná „verzia“ jeho diela. Autorizačné zásahy azda vniesli do textov miestami aj istú zhutňujúcu redukciu či koncíznosť, avšak na úkor ich výpovednej naliehavosti, prenikavosti a spádu.
„Druhý“, „autorizujúci“ Ondruš, zase postupne do r. 1996 „vylaďoval“ a zjemňoval takmer všetko, čo v jeho dovtedajšej tvorbe bolo zrazu „naňho veľmi silné“ a „krikľavé“, teda to, čo v plnej „sile slov“ vyjadril „ten prvý“. Autorizovaný „prepis“ preto pôsobí ako zjemnená, uhladená, „vyretušovaná“, do pastelova „vyblednutá“ obdoba pôvodného textového korpusu prvých piatich zbierok (časopisecky publikované básne a výbery tvoria osobitnú kategóriu). Je to naozaj takmer nepochopiteľné, zvlášť ak si uvedomíme, že básnika mala motivovať k uskutočneniu textových zmien s takýmto výsledkom jeho nespokojnosť s pôvodnou verziou diela pre zásahy a obmedzenia dobovej cenzúry, ktoré ju postihli (čo bol aj dôvod, prečo údajne vyšla neautorizovaná).
Skutočným paradoxom a kurióznou okolnosťou potom je, že pôvodné neautorizované, čiže cenzúrou obmedzované texty, sú nápadne odvážnejšie, výpovedne, esteticky i emocionálne silnejšie, „plnokrvnejšie“, iritujúcejšie a „provokatívnejšie ako ich autorizovaná, cenzúrnych reliktov zbavená verzia – práve tá je zdržanlivejšia, nevýraznejšia, pritlmená, uhladená, zjemnená, práve tá by rozhodne viac mohla spĺňať požiadavky cenzorov.
Porovnajme si napr. úvodné dvojveršie z prvej básne s názvom Pred portrétom zo zbierky Mužské korenie (1972): „Táto fialová je silná, veľmi silná, / na teba krikľavá“, so zodpovedajúcim dvojverším textového variantu tejto básne z autorizovanej verzie (v ktorej je názov básne premenovaný na Portrét a titul zbierky na Korenie) zo súboru Prehĺtanie vlasu (1996): „Na stene portrét a fialová / na ňom je na mňa krikľavá“. Citované príklady expressis verbis vystihujú Ondrušovo akoby priam programovo zaumienené oslabovanie, zmierňovanie, tlmenie onej príslovečnej „sily (vlastných) slov“: „silné, veľmi silné a krikľavé“ sa zmenilo na iba „krikľavé“. V básni Chodec po povraze z tej istej zbierky sa podobným spôsobom záhrobná „jamnosť“ (evidentne od jamy v zemi: „hľa odtlačok chrupu v hline / pracuje a vyjadrí ťa zemným / vzdychom, jamným stenaním“) v autorizovanom variante zmení na „jemnosť“, z „jamného stenania“ sa stáva neškodné „jemné stenanie“. Rovnako symptomatická je už aj zmena samotného titulu zbierky: z Mužského korenia zostalo len neutrálne, konotačne „oklieštené“ Korenie. Podobne si básnik počínal aj v prípade svojho oficiálneho debutu, ktorého pôvodný názov Šialený mesiac, založený na frapantnej personifikácii, obraznej i významovej sugestívnosti a konotačnej nasýtenosti, je „sľubný“ a jasne čitateľný pre každého, čo i len trochu múzicky založeného príjemcu. Oproti tomu jeho zmenená verzia Prvý mesiac vyznieva výrazovo neutrálne, fádne, akosi „toporne“, vlastne celkom nepoeticky, a evokuje skôr slovník administratívnej komunikácie.
S úžasom sa pýtame: prečo? Prečo J. Ondruš, navyše ako „jediný výnimočný slovenský básnik, ktorý… nepodľahol deštruktívnemu tlaku ideológií“, uskutočnil vo svojich textoch práve takéto „opravy“, ktoré znamenajú v skutočnosti zmenu z originálneho, autentického, zaujímavejšieho, silnejšieho a plnšieho na menej originálne a autentické, menej zaujímavé, nevýraznejšie, slabšie, obrazne i významovo, konotačne ochudobnené – a ktoré práveže samy až ukážkovo zodpovedajú „neutralizačnej“, „znevýrazňujúcej“ logike a duchu dobových cenzúrnych úprav? Ako mohol básnik vo svojich pôvodných textoch – a to práve v úsilí odstrániť z nich „vplyv cenzúry“ – vykonať také zmeny, ktoré samy osebe až zarážajúco pripomínajú cenzorské zásahy? A vzhľadom na paradoxnú skutočnosť, že autorizovaný text je vlastne „obmedzenejší“ než pôvodný, by sme sa mohli tiež pýtať: čo sa vlastne do tých neautorizovaných (cenzurovaných) textov nemohlo dostať, v čom spočíva ich cenzurovanosť? Veď ako „cenzurovaná“ pôsobí skôr samotným Ondrušom prepísaná podoba jeho diela – sama autorizácia pripomína skôr „(auto)cenzúru“.
M. Hamada, ktorý sa inak svojej úlohy ujal s maximálnou editorskou profesionalitou a perfekcionizmom, však podľa všetkého pripúšťa aj možnosť publikovania pôvodných textov, aj keď nie samostatne, ale aspoň v rámci kriticky pripraveného súborného vydania, a v tejto súvislosti poznamenáva: „Naše vydanie Ondrušovho básnického diela nemôže byť kritickým vydaním. Rozsah diela nedovoľuje paralelné publikovanie pôvodných zbierok s novou autorizovanou textovou podobou. Táto práca čaká nové edície Ondrušovho básnického diela“. Otázne však je, prečo sa tieto pôvodné zbierky, ktoré vyšli len v prvom a doteraz jedinom vydaní (väčšina z nich len v náklade niekoľko sto výtlačkov), a sú preto v súčasnosti ťažko dostupnou raritou, doteraz nedočkali aspoň svojho druhého vydania (napr. v nadácii Studňa).
Vydavateľsky ignorovať tieto pôvodné zbierky so zdôvodnením, že „neboli autorizované“, je to, čo môže básnickému dielu J. Ondruša najviac škodiť; ak by nedajbože táto tendencia prevládla a vychádzala by už iba autorizovaná verzia, hrozilo by, že budúce čitateľské generácie jednoducho nespoznajú autentického J. Ondruša a nepochopia, prečo je vlastne „jedným z najvýznamnejších básnikov druhej polovice 20. storočia“.
Rešpektovanie platnosti „poslednej ruky“ môže byť edičným pravidlom, zato však posledná ruka nemusí byť vždy práve tou najšťastnejšou.
Aj vedľajšie postavy majú svoje dni
